Blesk Catatumbo

Blesk Catatumbo prezývaný tiež „nekonečný blesk Catatumbo“^[1] a v Latinskej Amerike historicky známy ako „lampáše Svätého Antona“ („linternas de San Antonio“) alebo „lampáše Maracaiba“ („faroles de Maracaibo“),^[2] je meteorologický jav, ktorý je možné pozorovať v povodí jazera Maracaibo vo Venezuele.^[3] Tento jav sa vyskytuje predovšetkým v južnej časti jazera až po dolné povodie rieky Catatumbo, ktorá pokračuje do Kolumbie, odkiaľ je odvodený aj názov blesku (oblasť Catatumbo).^[4] Vedci z výskumného inštitútu Centro de Modelado Científico (Centrum vedeckého modelovania) naznačujú, že presnejšie môžeme hovoriť o viacerých „bleskoch Catatumbo“, pretože sa zvyčajne odohrávajú každú noc na viacerých miestach, ale z diaľky pôsobia ako jeden jav.

Tento jav pozostáva zo série bleskov, elektrických výbojov „medzi oblakmi a zemou“, „zo zeme do oblaku“ a „medzi oblakmi navzájom", ktoré prebiehajú takmer nepretržite. Ak sa človek nachádza pod samotnou búrkou, hrmenie, ktoré blesky sprevádza, môže počuť takmer bez prestávky. Výboje sú produktom oblakov s výrazným vertikálnym vývojom, teda kumulonimbov, ktoré dosahujú výšku 12 až 15 kilometrov, čo je maximálna výška troposféry v trópoch. Blýskanie je v noci viditeľné aj z veľkej vzdialenosti. Vetry typické pre nočné prúdenie v nižších hladinách atmosféry nad panvou jazera Maracaibo v popoludňajších hodinách (keď je výpar najintenzívnejší) prenikajú nad hladinu jazera a sú vytláčané hore v dôsledku stretu so studenými vzduchovými masami, ktoré prúdia z horského systému Perijá (približne 3750 m n. m.) a Cordillera de Mérida, venezuelskej časti Ánd, ktorá dosahuje výšku približne 5000 m n. m.

Vznik týchto bleskov je podmienený už spomínaným orografickým efektom, ktorý spôsobujú pohoria. Ich vzdušné masy prenikajú pod teplejšie a vlhšie severovýchodné vetry. To spôsobuje tvorbu oblakov s výrazným vertikálnym vývojom, ktoré sa sústreďujú najmä v povodí rieky Catatumbo. Tento jav je dobre viditeľný aj zo vzdialenosti desiatok kilometrov, napríklad z mesta Cúcuta v Kolumbii alebo z vozovky v nížine medzi mestami Guanare a Barinas, južne od horského systému Cordillera de Mérida (pokiaľ je v noci nulová oblačnosť). Jav sa odohráva medzi aprílom a novembrom, pričom elektrická aktivita sa objavuje v 95 % nocí a/alebo až 260-krát ročne a v rámci 1 noci trvá až 10 hodín. Za minútu sa tak môže objaviť približne 28 jednotlivých výbojov^[5].

Napriek tomu, že búrky produkujú vysoké množstvo ozónu a oblasť Catatumbo zaznamenáva najvyššiu hustotu elektrických výbojov na svete s viac ako 200 výbojmi na km² ročne,^[6][7] je veľmi nepravdepodobné, že sa tento ozón dostane do stratosféry a zacelí ozónovú vrstvu.^[8]

Venezuelský environmentalista Erik Quiroga sa však domnieva, že búrky by mohli pomôcť zaceliť ozónovú dieru a vytvoril kampaň, ktorou chce dosiahnuť, aby bol celý tento ozón produkujúci ekosystém bol zaradený do svetového dedičstva UNESCO.

„Vzhľadom na to, že existuje cyklus nočných búrkových výbojov medzi oblakmi, je možné, že časť ozónu, ktorý vzniká, dosiahne spodnú časť ozónovej vrstvy,“ napísal Quiroga.^[9]

Blesky Catatumbo sa vyskytujú v rozsiahlej oblasti medzi 9°31'02,7" s. š. a 9°39'47,4" s. š. a 72°06'57,2" z. d. a 71°38'25,6" z. d. ale, prirodzene, nevykazujú v celej oblasti rovnakú búrkovú aktivitu. Najodľahlejšie oblasti tejto rozsiahlej zóny obýva etnická skupina Yukpa, ktorá vždy vytrvalo odolávala nadvláde, najprv Španielov a neskôr aj ďalších, ktorí sa ju pokúšali ovládnuť jej územie. Iba nedávno (v druhej polovici 20. storočia) medzi seba prijala španielskych kapucínskych misionárov, ktorí založili niekoľko misijných miest, ako napríklad El Tukuko. V dedine El Tukuko bola zriadená jednoduchá meteorologická stanica a počas niekoľkých rokov pozorovania ročný úhrn zrážok nikdy neklesol pod 4 000 mm, čo poukazuje na vysoký úhrn zrážok v danej oblasti. Tento údaj zároveň vysvetľuje aj veľký prietok rieky Catatumbo, ktorá je dlhá približne 500 km a väčšina jej toku je splavná. Záverečná časť toku má početné meandre a vlieva sa do delty, ktorá vznikla priamo v jazere Maracaibo, do ktorého prináša veľké množstvo usadenín. Ak by sa jazero nenachádzalo v poklesovej panve, usadeniny unášané riekou by ho už dávno úplne zaplnili.

Blesk Catatumbo je známy medzi Venezuelčanmi, najmä v severozápadnom štáte Zulia, ktorý má na svojej oficiálnej vlajke blesk, ako symbol tohto prírodného javu. Text štátnej hymny Zulie, ktorého autorom je Udón Pérez, pôvodom zo Zulie, taktiež obsahuje strofu, ktorá odkazuje na tento jav.

Etnická skupina Wari blesk opisuje ako „sústredenie miliónov svetlušiek, ktoré sa každú noc zhromažďujú v Catatumbe, aby vzdali hold otcom stvorenia“, zatiaľ čo etnické skupiny Yukpa a Wayuu fenomén pripisujú prítomnosti duchov zosnulých členov etnickej skupiny Goachirov, ktorých žiaria slúži ako posolstvo a blesk tiež označujú ako „večnú žiaru vo výšinách“.

Na „hrom“ Catatumbo odkazuje tiež skupina Super Combo Los Tropicales vo svojej bejzbalovej piesni „La pelota caliente“.

K hlavným historickým zaujímavostiam patrí príbeh o pokuse Francisa Drakea v roku 1595 vyplieniť mesto Maracaibo, počas ktorého blesk varoval mestskú stráž a útok prekazil. Okrem toho, počas venezuelskej vojny za nezávislosť slúžil blesk ako maják pre námorné sily admirála Josého Prudencia Padillu, ktorému sa 24. júla 1823 podarilo poraziť španielske loďstvo. Jednou z hlavných charakteristík blesku Catatumbo je jeho zdanlivo tichý charakter, vzhľadom na obrovskú vzdialenosť, na ktorej sa vyskytuje. Keď hovoríme o hrome Catatumbo, máme na mysli zvuk, ktorý tento jav sprevádza.

Environmentalista Erik Quiroga požiadal 20. marca 2003 vtedajšiu ministerku životného prostredia Anu Elisu Osorio, aby zaradila Národný park Ciénagas de Juan Manuel a epicentrum blesku Catatumbo na zoznam svetového dedičstva UNESCO, čím by Zulia a Venezuela získala „prvý meteorologický jav“ a „miesto svetového dedičstva“. Túto žiadosť verejne opakuje od tohto dátumu.^[14] Za prírodné dedičstvo Zulie bol vyhlásený 27. septembra 2005.

Neskôr, 23. augusta 2013, požiadal Erik Quiroga organizáciu Guinness World Records v Londýne, aby udelila oblasti Catatumbo nový svetový rekord za „najvyšší priemerný počet bleskov na štvorcový kilometer za rok“: 250 bleskov na km² za rok. Žiadosť bola prijatá 23. novembra 2013 a 28. januára 2014, v Deň Zulie, bola táto oblasť oficiálne uznaná a prezentovaná ako miesto na planéte s najvyšším počtom bleskov na štvorcový kilometer za rok.^[15][16]

Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) Spojených štátov amerických 2. mája 2016 na svojej webovej stránke potvrdil, že daná oblasť sa stala „novým hlavným mestom bleskov“.^[17]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Blesk Catatumbo

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Relámpago del Catatumbo na španielskej Wikipédii.